Jožko Pivko v novej kolkárni...
Zablikala neónka, potom ďalšia až sa rozsvietili všetky.
Ta osvetlená miestnosť mu niečo pripomínala. Niečo čo mal rád. Niečo čo dôverne poznal ale vyzerala úplne inak ako si ju pamätal.
Ten múrik poznáva, aj tú sklenenú stenu.
Vo vedľajšej miestnosti pobehovali ľudia s pohármi, stoličkami, taniermi. Postupne
sa mu začali vracať spomienky. Už vedel že je v kolkárni a taktiež pochopil že
sen, ktorý tak dlho sníval sa splnil. A že sa splnil všetkým jeho kamarátom kolkárom.
Už spoznával aj tváre. Odrazu sa rozsvietili monitory a na nich sa objavila jeho tvár.
„PREČO?!?“, preletelo mu hlavou. Vzápätí mu padol zrak na tváre najmilšie a až
vtedy všetko pochopil.
Srdce mu zovrelo, oči zaplavili slzy.
„Žienka moja, deti moje, kamaráti. Nechápal som čo ma sem privolalo, prečo som dnes tu. Už to viem a veľmi, veľmi Vám za to ďakujem. Bola to neskutočne veľká láska mojej rodiny a priateľstvo kolkárov ktoré ma priviedli na túto veľkolepú slávu a dokonca na moju počesť. Vedzte že to cítim rovnako ako Vy a nikdy Vás neopustím.“
Ešte dlhé hodiny sedel a sledoval ľudí ktorých mal najradšej.
A ako ho poznám sedí tam aj teraz.
